Jednorožec
8. 1. 2012
Slovo "jednorožec" pochádza z dvoch slov "jeden" a "roh". Jednorožec je dnes už vyhynutý druh. V stredoveku sa vyskytoval takmer kdekoľvek v Číne, Tibete, Japonsku, Indii, Európe, na Strednom východe. Číňania jednorožca opísali ako veľkého jeleňa sa hrivou, jedným rohom vyčnievajúcim s čela s bielou alebo čiernou farbou. Roh jednorožca robí toto zviera tak tajomné a mystické. V stredoveku sa verilo, že jednorožcov roh má hojivé účinky. Jednorožec je
samotárske zviera, zriedka kedy sa združuje, to ako sa málo rozmnožuje je tiež zásluhou toho, že dnes už sú vyhynuté. Jednorožec je hrdé, silné, inteligentné zviera ktoré nemožno skrotiť. Ak je ohrozené, bránia sa svojim rohom. Jediným prirodzeným nepriateľom jednorožce je okrem ČLOVEKA aj LEV. Len málo čarovných tvorov zasiahlo ľudskú fantáziu tak, ako jednorožce. Jednorožce sú bájne zvery podobné antilopám, či koňom, charakteristické sú svojím rohom vyrastajúcim z čela. Sú považované za zosobnenie dobra, čistoty a panenstva. Ich domovmi sú lesy severnej Európy, často sa však vyskytujú aj v Ázii. Jednorožce sú bylinožravce živia sa prevažne trávou a mladými listami. Dĺžka ich života nebola nikdy presne zistená, ale je známe že presahuje hranicu 1000 rokov. Mláďatá jednorožcov sú asi do druhého roku svojho života zlaté, potom strieborné a až v dospelosti biele. Od mala sú veľmi dobrými bežcami a hovorí sa, že je nemožné ich chytiť za živa. Jednorožce sú veľmi plaché a vo všeobecnosti sa vyhýbajú kontaktu s človekom. Roh jednorožca, krv a vlasy majú silnú čarovnú moc predovšetkým zachrániť telo a dušu...Jednorožce sa zjavujú už v starovekom umení a mýtoch, hlavne v oblasti Mezopotámie, Číny a Indie. Na mnohých stredovekých gobelínoch sú zobrazené scény s jednorožcami
vyžarujúcimi silu a posvätnej oddanosti. V starom zákone nájdeme niekoľko zmienok o jednorožcoch: "Silný Boh ich vyviedol z Egypta, vládu má, ako vláda jednorožca" (Štvrtá kniha Mojžišova, 24, 8) "A jeho rohy budú ako rohy jednorožca, nimi bude drgať národy napospol až do končín zeme" ( Piata kniha Mojžišova, 33, 17)